Turistické značky jsou neodmyslitelnou součástí slovenské krajiny a pomáhají turistům orientovat se v přírodě již po staletí. Jejich historie je bohatá a sahá až do 19. století, kdy se začaly formovat první turistické spolky a s nimi i potřeba značení turistických chodníků. Značení vykonávali dobrovolníci.
Turistická značka je symbol alebo tabuľka, ktorej účelom je poskytnúť turistom informáciu o smere cesty, prípadne tiež o vzdialenostiach, podmienkach priechodnosti, popisoch miest atď. Turistické značenie definuje slovenská technická norma STN 01 8025, ojedinelá v Európe.
Turistické značkovania na území Slovenska v roku 2024 oslávi 150 rokov (1874 - 2024). Z toho vyplýva, že značkárstvo má dnes na Slovensku už vyše storočnú históriu.
Územie Slovenska a Česka má jednu z najdokonalejších a najhustejších sietí turistického značenia pre pešiu turistiku. K 1. septembru 2010 bolo na území Slovenska 14 692,5 km značených turistických trás, z toho 3 388 km v Banskobystrickom, 2 994 km v Žilinskom a 2 115 km v Košickom kraji.
Vysoká úroveň značenia Slovensko je krajinársky veľmi pôsobivým územím, ktorého asi najväčšou devízou je pestrosť reliéfu. Nachádzame tu pokope takmer všetky terénne prvky od rovín, cez pahorkatiny, hory až po veľhory, vo výškovom rozpätí 83-2655 metrov nad morom! Geologická rôznorodosť Slovenska bola určujúcim prvkom na to, aby sa tu vytvorili obdivuhodné prírodné krásy.
No a ďalej je matematika veľmi jednoduchá = keď je čo obdivovať, automaticky sa rozvíja i turizmus . A tak nečudo, že na relatívne malej ploche nachádzame dnes ucelenú značenú sieť turistických chodníkov v dĺžke asi 13 000 kilometrov! Obnáša nespočetné množstvo turistických značiek, cca 7000 smeroviek, 1000 miestopisných tabuliek, 2000 smerovníkov a okolo 600 značkovacích kolov.
Toto všetko slúži turistom na orientáciu v teréne, prevažne v predhoriach a horských oblastiach našej republiky.Systém turistického značenia na Slovensku patrí k popredným v rámci celej Európy. Vytváral sa systematicky a postupne dlhé roky. Určite európskou raritou je jeho zjednotenie a normalizácia, ktoré vyústili v roku 1989 do vzniku štátnej normy s názvom Turistické značenie.
Táto presne a jednotnou metodikou popisuje druhy turistických značiek, ich tvary, rozmery, farby, technické vyhotovenie i spôsoby a zásady ich umiestnenia.
Počátky turistického značení
Prvé snahy o značenie turistických trás sa objavili už koncom 19. storočia v Štiavnických vrchoch, kde pôsobil Sitniansky klub, založený okolo roku 1860 v Banskej Štiavnici. Práve tu bol v roku 1874 vyznačený prvý turistický chodník na území vtedajšieho Uhorska, čo predstavuje dôležitý míľnik v histórii slovenského turistického značenia. Išlo o chodník v okolí Hodruše.
Slovensko je krajinou s dávnou a bohatou turistickou históriou. Prvé turistické značenie vzniklo na našom území už v roku 1874, kedy bola vyznačená trasa v dnešných Štiavnických vrchoch, vedúca k novej turistickej útulni pri bani Godeon v Hodruši. Napomohlo tomu aj rozhodnutie Márie Terézie o voľnom vstupe turistov do lesa.
Úplne prvý vyznačený chodník (1874) viedol do štôlne Gedeon pri Banskej Štiavnici, ktorú po jej zrušení baníci venovali štiavnickým turistom (konkrétne Sitnianskemu klubu). Následne v okolí Štiavnice vzniklo niekoľko ďalších značených chodníkov a značkárstvo sa rozšírilo do okolia Modry a Tatier. Problémom však bola nejednotnosť značenia, keďže každý spolok mal svoj vlastný spôsob.
Postupne sa pridávali ďalšie lokality, napríklad v okolí Modry, kde sa značkovanie začalo v roku 1892. Významný rozvoj turistiky a s ňou spojeného značenia nastal v medzivojnovom období (1918-1938). V druhej polovici 19. storočia vznikali v okolitých krajinách (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko) lokálne siete turistických chodníkov, ktoré boli značené pásovou značkou. Tento trend sa postupne preniesol aj k nám a v roku 1921 bolo plošne zavedené pásové značenie, ktoré sa používa dodnes.
Počas medzivojnového obdobia vznikali nové turistické trasy a staré sa obnovovali. Počas vojny a v povojnových rokoch sa údržbe a rozširovaniu značenia nevenovala dostatočná pozornosť. Až v 50. rokoch 20. storočia sa začalo s jeho obnovou pod patronátom Československého zväzu telesnej výchovy (ČSTV). V nasledujúcich desaťročiach sa turistika na Slovensku stala masovým fenoménom a sieť značených chodníkov sa neustále rozširovala.
V povojnových rokoch u nás značenie spustlo a jeho obnova začala až v 50. rokoch, keď si ho pod patronát vzal Československý svaz tělesné výchovy a sportu. Značenie ako ho poznáme dnes, teda normované, sa maľuje od roku 1989, kedy bola táto norma prijatá.
Moderné technológie, ako napríklad GPS navigácie a mobilné aplikácie, síce ponúkajú alternatívne spôsoby orientácie, no tradičné turistické značky si stále zachovávajú svoj význam a čaro.
Základní prvky turistického značení
Naše (a české, poľské, maďarské) je takzvané pásové značenie štyroch farieb - červené (), modré (), zelené () a žlté () (niektoré krajiny aj iné), namaľované spravidla na stromoch, stĺpoch, kameňoch a iných objektoch.
Základná turistická značkaNa Slovensku je to štvorec s rozmermi 10x10 centimetrov, zahŕňajúci tri vodorovné pásy, umiestnené nad sebou. Keďže ide o sústavu pásov, hovorí sa mu aj „pásové značenie “, typické pre bývalé Československo. Horný a spodný pás je vždy biely, prostredný môže byť červený, modrý, zelený alebo žltý, spravidla v závislosti od významu danej trasy.
Pásik sa pridal ku pásiku, doplnil sa tretím a zrazu sme tu mali pásové značenie. Jeho dejiny siahajú až do začiatkov 19. storočia, kedy ho v Nemecku využívali chatári na značenie svojich prístupových ciest. Slovensko sa po 200 rokoch radí medzi unikáty, keďže tu máme vyznačených okolo 15 000 kilometrov turistických chodníkov.
RGB (+Y)Na pohľad možno zvláštna rovnica, ale význam je prostý - práve červenou (red), modrou (blue), zelenou (green) a žltou (yellow) farbou sú u nás značené turistické chodníky, pričom každá farba má svoj určitý význam.
Červenou farbou sa vyznačujú hlavné trasy, teda hrebeňovky, trasy mimoriadneho významu, či diaľkové trasy. Zväčša práve tieto sú fyzicky najnáročnejšie a najdlhšie. Modroznačené sú spravidla významnejšie stredne dlhé trasy, napríklad dlhšími dolinami, či bočnými hrebeňmi. Zelená sa používa na kratšie trasy miestneho významu a žltou sú označované najkratšie úseky, spojky, alebo skratky. Samozrejme, že presné vymedzenie druhu trasy je nejednoznačné, bez väčšieho praktického významu a preto vyššie uvedenú klasifikáciu treba brať iba ako orientačnú . Rozdielnosť farieb má slúžiť najmä na dosiahnutie čo najväčšej prehľadnosti celej turistickej siete.
Červená - najvýznamnejšie a najdlhšie trasy, hrebeňovky, magistrály, medzinárodné diaľkové trasy. Príkladom sú napríklad Kraviarske a Baraniarky.Zelená - trasa miestneho významu, prípadne chodníky vedúce na hlavný hrebeň. Môžeme spomenúť Vajskovskú dolinu.Žltá - najčastejšie skratka, prípadne spojnica dvoch značiek.
Základné pásové značky môžu byť niekedy doplnené buď zľava, alebo sprava o výbežok v tvare šípky. Používajú sa na miestach, kde značená trasa náhle mení smer , alebo v bodoch so sťaženou orientáciou. Pokiaľ má byť značka viditeľná z väčšej diaľky, alebo na neprehľadných úsekoch (napríklad na lúkach), používa sa takzvaná „volavka “. Je to značka o niečo väčších rozmerov, ako základná, spravidla dosahujúca veľkosť 18x18 centimetrov.
Turistické značky sa umiestňujú v teréne podľa jeho charakteru. Najčastejšie sa maľujú na kmene stromov (v lesných porastoch, sadoch, na lúkach s osamotenými stromami a podobne), v skalnatých partiách na vhodné hladké a rovné plochy skál, na holých lúkach buď na osamotené výraznejšie balvany , alebo v krajných prípadoch sa použije kovová tyč (značkovací kôl) s namaľovanou značkou, ktorá sa vsadí na plochy, kde nemožno značku umiestniť na prirodzené objekty.
Optimálny rozostup dvoch po sebe nasledujúcich značiek je asi 200-250 metrov . Je však logické, že táto vzdialenosť sa môže meniť najmä v závislosti od prehľadnosti a jednoznačnosti terénu. Turisticky značené trasy (TZT) Na Slovensku sú väčšinou obojsmerné , iba vzácne platí zásada jednosmernosti (napríklad tiesňavy Slovenského raja).
Neoddeliteľnou súčasťou turistického značenia sú už v úvode spomínané smerovky , čo sú biele tabuľky v tvare šípky s hrotom označeným farbou trasy, na ktorých sú čiernym textom uvedené viaceré turistické ciele s príslušnými údajmi časov, za ktoré ich priemerný turista dosiahne. Niekedy sú práve tieto uvádzané časy rozporuplné a preto ich treba brať iba orientačne ! V niektorých európskych krajinách (napr. Česká republika) sa miesto časového označenia vzdialeností používa označenie dĺžkové.
Ďalej sú to smerovníky, čiže rázcestníky . Tie sa inštalujú najmä na križovatkách turistických ciest a tvorí ich sústava niekoľkých smeroviek, umiestnená najčastejšie na odkôrnenej časti rozvetveného kmeňa, alebo na umelom stĺpiku . Smerovníky sa nachádzajú zväčša na strategicky významných miestach z pohľadu siete turistických chodníkov. Takéto miesta majú väčšinou svoje miestopisné názvy , ktoré sú uvedené na tabuľke v tvare obdĺžnika, doplnené o nadmorskú výšku lokality.
Špeciálne značky
V našej prírode môžeme nájsť i špeciálne turistické značky, vyznačujúce odbočky napríklad k významným pamiatkam (zrúcaniny hradov, banské štôlne a pod.), k vyhliadkam, či studničkám. Na značenie trás náučných chodníkov sa používa značka v podobe bieleho štvorca , v ktorom je uhlopriečne zakreslený zelený pás.
V poslednom čase sa stále častejšie stretávame aj s cykloturistickými značkami . Zvláštnou kapitolou je zimné tyčové značenie , používané na hôľnatých alebo skalnatých horských hrebeňoch. Je to praktické zimné prevedenie turistickej trasy hrebeňmi, pretože v týchto polohách snehová vrstva prikryje a tým znefunkční klasické značenie, umiestnené na zemskom povrchu, najčastejšie na skalnom podloží. Tyčové značenie je orientačne veľmi vhodné aj v prípade hustej hmly a teda slabej viditeľnosti.
Značkári
Značkovanie turistických trás na Slovensku zabezpečujú výlučne dobrovoľníci . V súčasnosti je vyškolených asi 400 značkárov, z ktorých približne iba jedna štvrtina aktívne značkuje . Ako už tradične, i značkári sa boria s nedostatkom financií. Ich činnosť je hradená zo štátnych dotácií, najnovšie i z Eurofondov.
Značkárskou zásadou je trojročný cyklus obnovy turistického značenia. V praxi to znamená, že každý rok by sa mala revidovať, čiže v prípade nefunkčnosti, či poškodenia obnoviť (preznačkovať), zhruba tretina z celkovej dĺžky turistickej siete. Pre zaujímavosť uvediem, že obnova turistických značiek spočíva niekedy aj v ich zmenšovaní... Znie to divne, ale je to realita.
Značky na kôre stromov sa totiž po niekoľkých rokoch v dôsledku rastu stromu „rozťahujú“. Preto, aby boli zachované ich normované rozmery, treba ich okraje po čase zatrieť, na čo sa najčastejšie používa kaki farba . Značky sa nanášajú písmomaliarskou olejovou farbou a tvorba jednej základnej trvá asi 5 minút.
Treba si však uvedeomiť, že samotné maľovanie značiek v teréne je už iba finálna fáza . Správny značkár by si mal predtým viac ráz trasu prejsť a vytypovať jej optimálny priebeh, i rozloženie značiek. Z tohto pohľadu možno konštatovať, že značkárstvo je akýmsi krajinárskym umením , pre ktoré je potrebný najmä cit, nie striktné pravidlá. Presvedčiť sa o tom môžeme na vlastnej koži, keď postupujeme dobre vyznačenou trasou, čo je priam „balada“, oproti „streso-trase“, kde viac času venujeme hľadaniu značiek , než pozorovaniu krás okolitej prírody...
Odkedy som zistil, koľko práce je, prípadne bolo, za značkovaním, osádzaním smerovníkov, určovaním časov, už sa na tie malé štvorčeky nepozerám v tom istom svetle. Na záver sa patrí popriať KST veľa úspechov a hlavne nových trás, značkárom chuť a energiu značiť a nám, bežným turistom, šťastnú cestu do cieľa .
Turistické mapy
Značené turistické trasy a turistické mapy patria zákonite spolu. V dnešnej dobe si na našom mapovom trhu môžeme vybrať zo širokej ponuky tú pre nás najvhodnejšiu. Bežným údajom na súčasných turistických mapách sú už aj obojsmerné orientačné časy prechodu každej značenej trasy.
Pre praktickú turistiku doporučujem mapu v mierke minimálne 1:50000 a podrobnejšiu, optimálne 1:25000. Keď je dobre vypracovaná, poskytne tomu, čo vie z nej čítať, veľmi zaujímavé údaje o okolitej krajine.
Na záver by som chcel zdôrazniť, že turistické značky v našej prírode sú majetkom nás všetkých a preto ich nikdy neničme! Ale ozajstného turistu a milovníka prírody takáto myšlienka ani len nenapadne...
Zanechat komentář