Loď byla postavena v Belfastu v loděnicích Harland and Wolff na objednávku společnosti White Star Line, jako druhý ze série tří lodí třídy Olympic (RMS Olympic, RMS Titanic a HMHS Britannic). Stavba těchto lodí byla odpovědí konkurenční společnosti Cunard Line vlastniící parníky RMS Lusitania a RMS Mauretania. Projekt Titanicu navrhl Lord Pirrie, který byl ředitelem loděnic Harland and Wolff i plavební společnosti White Star. Na stavbě a konstrukci pracoval šéfkonstruktér Thomas Andrews, stavbyvedúci a vedúci konštrukcie Alexander Carlisle, generální manažér a vedúci projektant zodpovedný nielen za výzdobu interiéru lode, a ktorý taktiež navrhol mechanizmus spustenia záchranných člnov.
Kapacita lodi dovolovala převážet až 2 603 cestujících a omezený počet kočárů nebo automobilů. O provoz lodě a o pohodlí cestujících se staralo 885 až 899 členů posádky. Titanic však stroskotal už počas svojej prvej plavby v noci zo 14. na 15. apríla roku 1912. Zahynulo okolo 1 500 cestujících a členů posádky.
Titanic byl 269,1 metrů dlouhý a 28,25 metrů široký. Hrubá tonáž představovala 46 328 BRT při výtlaku 52 310 tun při maximálnom ponore 10,54 m. Výška paluby od čiary ponoru bola 18 m. Tieto hodnoty vypovedajú o tom, že Titanic bol väčší než jeho predchodca Olympic a vo svojej dobe bol najväčším námorným plavidlom. Trup bol z bezpečnostných dôvodov rozdelený na 16 záplavových komôr a dno lode bolo zdvojené. Táto konštrukcia mala Titanicu zaistiť najvyššiu bezpečnosť a prispela k predstave, že je nepotopiteľný. Túto domnienku zveličil aj odborný časopis Shipbuilder, ktorý napísal, že „po uzavretí vodotesných dverí v predeloch sa loď stáva prakticky nepotopiteľnou“.
Pro pohon lodních šroubů, pomocné agregáty a dodávku energie bylo instalováno celkem 29 parních kotlů (24 oboustranných parních kotlů se 6 ohniskami a 5 jednostranných kotlů s 3 ohniskami) v 6 samostatných kotolniach, celkom so 159 ohniskami. Všetky kotle mali priemer 4,79 m. Dĺžka obojstranných kotlov bola 6,08 m a jednostranných 3,5 metra. Dym z kotlov bol odvádzaný do troch, 19 metrov vysokých, komínov s prirodzeným ťahom. Pomocou ventilátorov sa vháňal vzduch pod rošty ohniska. Okrem troch hlavných komínov bol inštalovaný aj jeden falošný komín na korme slúžiaci ako hlavný vývod ventilácie a komín kuchyne. Loď potom so štyrmi komínmi vyzerala väčšia a dôstojnejšia. V kotloch sa vyvíjala para pre dva štvorvalcové združené parné stroje s trojstupňovou postupnou expanziou, každý s výkonom 15 000 koní s možnosťou reverzácie chodu, a jednu nízkotlakovú turbínu s výkonom 16 000 koní bez možnosti reverzácie. Parná turbína bola umiestnená v piatej vodotesnej komore od zadnej časti, piestové stroje v šiestej. Registrovaný výkon bol 50 000 koní, ale združený výkon všetkých agregátov bol odhadovaný až na 55 000 koní. Loď mala tri lodné skrutky, prostredná s hmotnosťou 22 ton so štyrmi listami, krajné s hmotnosťou 38 ton s tromi listami. Kormidlo mal Titanic len jedno, navyše bolo krátke a malé plochou. Kormidlo sa pohybovalo vo štvrťkruhu (± 45°) a bolo ovládané prevodom cez ozubené koleso. Pre obmedzenie vibrácií vznikajúcich prúdením vody za lodnými skrutkami a pre prípad rýchlej zmeny polohy boli do mechanizmu vložené tuhé pružiny, tlmiace tieto vibrácie. Kormidlo bolo ovládané dvoma samostatnými parnými strojmi. V prevádzke však bol využívaný len jeden, druhý bol záložný, a pracovali na spoločný hriadeľ.
So stavbou Titanicu sa začalo 31. marca 1909. Stavba bola financovaná J. P. Morganom a jeho spoločnosťou International Mercantile Marine Co. Trup bol spustený na vodu 31. mája 1911 o 12:13. Ďalšie práce na dokončení trvali takmer ďalší rok a boli dokončené 31. Už pri návrhu interiéru a vybavenia pre Titanic sa počítalo s tým, že by mal predstavovať luxus a bohatstvo. Loď bola vybavená palubným telefónnym komunikačným systémom, knižnicou a holičstvom. Pre cestujúcich prvej triedy bol k dispozícii aj bazén, telocvičňa, ihrisko na squash, turecké kúpele, elektrické kúpele a Veranda Cafe. Taktiež Café Parisien ponúkalo špeciality pre cestujúcich prvej triedy, ktoré mohli konzumovať na slnečnej verande s dekorovaným mrežovaním. Spoločenské miestnosti prvej triedy boli obložené vyrezávaným dreveným obložením, drahým nábytkom a ďalšími dekoráciami. O rozdiele vybavenosti kajút a poskytovaného komfortu svedčia aj cenové rozdiely lodných lístkov. Loď bola vybavená vtedy špičkovou technológiou. Medzi tieto vymoženosti patrili aj tri elektrické výťahy v prvej triede a jeden v triede druhej. Titanic bol kompletne vybavený elektrickým osvetlením. Komunikáciu lode s okolitým svetom zabezpečovali dve rádiové stanice Marconi s výkonom 5 000 wattov. U jednej stanice sa vo smenách striedali dvaja operátori spoločnosti Marconi a ich úlohou bolo odosielanie a prijímanie osobných správ. Táto telegrafická služba bola určená pre cestujúcich prvej triedy. Najdrahší jednosmerný transatlantický prenos stál 870 libier, čo zodpovedá 63 837 librám v roku 2011, alebo 1 363 dolárov, t. j.
Titanic, rovnako ako iné plavidlá na prepravu cestujúcich po vode, musel byť vybavený záchrannými člnmi. Spoločnosť White Star pri schvaľovaní počtu záchranných člnov a ich kapacity vychádzala z vtedy platných námorných predpisov a požiadaviek Board of Trade. Tieto predpisy vyžadovali len takú kapacitu záchranných člnov, ktorá zodpovedá výtlaku plavidla a predpokladanému množstvo prepravovaných cestujúcich. Pre toto určenie boli však nesprávne použité údaje od sesterskej lodi Olympic z roku 1911, keď počet cestujúcich na Olympicu nepresiahol 1 100 osôb. Výsledkom bola inštalácia iba 20 záchranných člnov s celkovou kapacitou 1 178 osôb, to je približne 1/3 celkovej kapacity Titanicu. V čase katastrofy bolo na Titanicu vyše 2 200 osôb. Podľa platných predpisov Board of Trade bolo stanovenie počtu záchranných člnov správne, pretože britské lode s výtlakom nad 10 000 ton mali niesť 16 člnov s celkovou tonážou 5 500 ft³ (kubických stôp), t. j. 160 m³ a k tomu ďalšiu dostatočnú kapacitu iných záchranných plavidiel s kapacitou 75 %, ktorá je znížená na 50 % u lodí s vodotesnými prepážkami, oproti kapacite záchranných člnov. V tomto prípade mohla spoločnosť White Star Line využiť výnimky pre lode s vodotesnými prepážkami a celkovú kapacitu v záchranných prostriedkoch znížiť až na 756 osôb. Podľa týchto predpisov mohla spoločnosť White Star Line inštalovať aj menej člnov ale poskytla ich viac, než jej bolo predpismi ukladané. Z 20 člnov bolo 14 veľkých drevených člnov s kapacitou 65 osôb, dva tzv. pohotovostné kutre s kapacitou 40 osôb a štyri Engelhardtove skladacie člny s kapacitou 47 osôb. Veľké člny a kutre boli označené číslami 1 až 16. Člny s párnymi číslami boli upevnené na ľavoboku, s nepárnymi na pravoboku. Skladacie člny boli označené písmenami A, B, C a D. Dva pohotovostné kutre boli úplne vpredu vedľa kormidlovne, po jednom na pravoboku a jednom na ľavoboku. Štrnásť veľkých člnov bolo rozdelených po siedmich na každý bok lode, tri vpredu a štyri vzadu. Skladacie člny boli rozdelené po dvoch na pravobok a ľavobok. Člny C a D boli uložené vedľa kutrov, v druhom rade, a mali byť spúšťané rovnakými člnovými žeriavmi. Titanic bol vybavený modernými Welinovými dvojitými člnovými žeriavmi. Ich ramená mohli byť vyklonené na obidve strany, tak aby mohli obsluhovať druhý rad záchranných člnov umiestnený vnútri na palube.
Titanic bol vybavený systémom piatich balastných nádrží s čerpadlami a ďalšími troma čerpadlami, každé s prečerpávajúcou kapacitou 150 ton/hod. Kapacita všetkých súčasne pracujúcich čerpadiel dosahovala celkovej výtlačnej kapacity 1 700 ton morskej vody za hodinu. Uvádza sa, že v priebehu katastrofy sa podarilo pomocou čerpadiel spomaliť zaplavenie 6. kotolne v prvých desiatich minútach po zrážke s ľadovcom a znížiť rýchlosť zaplavovania 5. kotolne. Ani odčerpávanie vody nemohlo zachovať potrebný vztlak trupu, spomalilo však zaplavovanie. RMS Titanic a RMS Olympic boli sesterské lode, pričom Olympic bol dokončený skôr (31. mája 1911). Určitú dobu boli obe lode vyrábané súčasne vedľa seba v rovnakej lodenici. Obe lode mali trup rovnako dlhý (rozdiel 10 cm), len Titanic mal väčšiu registrovanú hmotnosť (BRT) a obe lode mali aj veľmi podobný vzhľad. Líšili sa v tom, že predná promenáda na palube A Titanicu bola uzavretá pre ochranu cestujúcich pred počasím, paluby B mali iné usporiadanie a na Olympicu nebola Café Parisien. Pri stavbe Titanicu boli odstránené aj niektoré konštrukčné nedostatky zistené na Olympicu. Svetlá na palube A Titanicu boli guľaté, na Olympicu oválne. Kormidlovňa na Titanicu bola pretiahnutejšia - užšia a dlhšia.
Trup Titanicu bol spustený na vodu rieky Lagan dňa 31. mája 1911 o 12:13, kedy dal predseda správnej rady lodenice William James Pirrie pokyn na začatie spustenia. Udalosti prihliadalo množstvo pozvaných osôb a zvedavých občanov. Spustenie lodi však prebehlo bez obvyklých obradov ako je, napríklad krst lode. Spoločnosť White Star Line síce nikdy svoje lode nekrstila, ale neskôr bola absencia krstu laikmi považovaná za jednu z príčin katastrofy. Po spustení bol Titanic odvlečený do lodeníc Harland and Wolff na dokončenie. Bolo nutné osadiť kotle, parné stroje, namontovať stožiare, komíny a zariadiť a vybaviť interiéry a iné. Titanic prechádzajúci kanálom k skúškam v Írskom mori, 2. Následne, po dohotovení dokončovacích prác, začali 1. apríla 1912 zaťažkávacie skúšky a 2. apríla bol Titanic po skúškach uznaný plavbyschopným, a dostal povolenie k plavbe Victoriiným kanálom z Belfastu do Írskeho mora, a krátko po polnoci 3. Skúšky prebiehali bez obsluhujúceho personálu cestujúcich. Na palube Titanicu bolo 78 kuričov, lodných strojníkov a 41 členov posádky. Na lodnej palube boli prítomní zástupcovia rôznych spoločností, napríklad Harold A. Sanderson z I.M.M, Thomas Andrews a Edward Wilding z Harland and Wolff. Pre chorobu sa ospravedlnili J. Bruce Ismay a Lord Pirrie. Jack Phillips a Harold Bride boli operátori rádiostanice Marconi a vykonávali jemné doladenie stanice.
Po šiestich hodinách plavebných skúšok na mori opustil Titanic napoludnie Belfast a vydal sa na 550 míľ dlhú cestu do Southamptonu pod velením kapitána Herberta Haddocka. 10. Edward J. Prvá, a zároveň aj posledná, plavba smerovala z anglického Southamptonu cez francúzsky Cherbourg a írsky Queenstown (dnes Cobh) do amerického New Yorku. Na plavbu sa Titanic vydal 10. apríla 1912 pod velením kapitána Edwarda J. Titanic v Southamptone, 10. Na palubu bolo nalodených vyše 1 300 cestujúcich, z toho viac ako 300 v prvej triede, takmer 300 osôb v druhej triede a vyše 700 v triede tretej. Titanic teda nebol na svojej prvej plavbe kapacitne úplne vyťažený, spoločne s posádkou bolo potom na palube až 2 223 ľudí. Velenie lode bolo v rukách kapitána Edwarda J. Smitha, ktorý mal k ruke 7 dôstojníkov (vrchný dôstojník H. T. Wilde, 1. dôstojník William McMaster Murdoch, 2. Charles Herbert Lightoller, 3. Herbert John Pitman, 4. Joseph Grove Boxhall, 5. Harold Godfrey Lowe, 6. James Pell Moody). Na palube lodi sa nachádzal aj generálny riaditeľ lodnej spoločnosti White Star Line lord J. Bruce Ismay a šéfkonštruktér Thomas Andrews, projektant R. R. C. Chisholm, elektrikári W. H. M. Parr a E. H. Watson, zámočníci A. F. Cunnigham, A. W. Frost, R. J.
Prvá plavba bola úspešná len pre niekoľko málo cestujúcich, ktorí sa plavili len zo Southamptonu do Cherbourgu alebo Queenstownu a ďalšej plavby sa nezúčastnili. Prístav v Queenstowne nebol stavebne vybavený pre tak veľkú loď a naloďovanie a vyloďovanie neprebiehalo u móla, ale pomocou člnov, ktoré pasažierov prevážali medzi loďou a pevninou. Plavby sa naopak nezúčastnil bankár J. P. Plavba Titanicu začínala 10. apríla 1912 o 12:14 vyvedením lode z prístavných vôd v Southamptone pod velením lodivoda Georgea Bowyera. Titanic bol príliš veľký a neohrabaný, aby mohol sám vymanévrovať z prístavu. Z tohto dôvodu mu tu, ale aj v iných prístavoch, pomáhalo niekoľko remorkérov. Tu došlo k prvému incidentu, ktorý mohol predčasne plavbu ukončiť. Neďaleko plavebnej trasy Titanicu boli ukotvené ďalšie dva parníky, New York a Oceanic. Pri obiehaní New Yorku došlo vplyvom prúdenia vody, hnanej skrutkami Titanicu, k saciemu efektu, ktorý bol natoľko silný, že sa pretrhli kotviace laná New Yorku a jeho zadná časť sa začala nebezpečne približovať k Titanicu. Hroziacu kolíziu odvrátil kapitán E. J. Smith, ktorý nechal zastaviť stroje na Titanicu a jeden z remorkérov, ktorý oboplával New York a pomocou lana ho ťahal späť ku brehu. Obe lode sa nakoniec minuli vo vzdialenosti desiatok metrov.
Pri plavbe cez Lamanšský prieliv do Francúzska zistil George Symons, člen hliadkovej služby, že v pozorovacom koši „vraňom hniezde“ na prednom stožiari chýbajú ďalekohľady. Vyhľadal a požiadal 2. dôstojníka Lightollera o zabezpečenie ďalekohľadov, a ten túto požiadavku ďalej odovzdal 1. dôstojníkovi Murdochovi. Zatiaľ bol George Symons oboznámený s tým, že vec sa rieši. Pri plavbe z Belfastu bol pozorovací kôš ešte ďalekohľadmi vybavený, ale keď 2. dôstojník Blair opúšťal v Southamptone loď, uložil tieto ďalekohľady v kajute. Jeho nástupca, 2. V podvečer doplával Titanic do francúzskeho Cherbourgu, kde boli doplnené ďalšie zásoby a nalodení ďalší cestujúci. 11. apríla 1912 mal Titanic poslednú zastávku pri európskom pobreží, v írskom prístave Queenstown. V prístave, kde je menšia hĺbka, sa opäť prejavila veľká sacia sila lodných skrutiek a bolo zvírené veľké množstvo piesku. Tento jav znepokojil cestujúcich a posádka musela vysvetľovať príčinu tohto javu. Ešte popoludní 11.
Plavba prebiehala bez komplikácií, cestujúci 1. a 2. triedy si dopriali komfortu poskytnutého lodnou spoločnosťou a nimi zaplateného. Ale aj o cestujúcich 3. triedy bolo veľmi dobre postarané. To, čo cestujúci nevedeli a čo bolo hlavne určené pre kapitána a dôstojníkov Titanicu, boli správy o ľadovom poli pred nimi. Tieto správy prichádzali rádiodepešami, konkrétne z parníku Touraine. Informácie o výskyte ľadu boli...
Osudná noc
V neděli 14. dubna 1912 ve 23.40 narazila loď na ledovec, zhruba 600 km jižně od kanadského ostrova Newfoundland. Přestože loď byla připravena na zatopení několika svých izolovaných komor, s tak rozsáhlým poškozením se při konstrukci nepočítalo a Titanic se přibližně v 2.20 ráno potopil. Ze 2 224 osob na palubě 1 514 zahynulo.
Ať je interiér lodi sebekrásnější, ať jsou její linie sebeelegantnější a ať už loď vypadá sebelépe, nežije do chvíle, než do ní nastoupí cestující a členové posádky a dokud se pro ně nezačne v kuchyni vařit.
| Den | Událost |
|---|---|
| 10. dubna 1912 | Vyplutí ze Southamptonu, zastávka v Cherbourgu |
| 11. dubna 1912 | Zastávka v Queenstownu |
| 14. dubna 1912 | Srážka s ledovcem |
| 15. dubna 1912 | Potopení Titanicu |
Trasa plavby Titaniku
Zanechat komentář