Nárok na cestovné náhrady od zaměstnavatele: Podmínky a výše

Zaměstnavatel je povinen poskytovat zaměstnancům náhradu výdajů, které jim vzniknou v souvislosti s výkonem práce. O služebních cestách a nárocích vyplývajících pro zaměstnance hovoří zákon č. 283/2002 Z. z. , a také zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce § 57 hovoří o pracovní cestě toto: „Zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených zákonom o cestných náhradách.

Podmínky poskytování cestovních náhrad upravuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Náhrady mohou být nárokové nebo nenárokové, jejichž poskytování je založeno na dohodě mezi zaměstnancem a zaměstnavatelem nebo zaměstnavatelem a odborovou organizací nebo jejich poskytování závisí od vnitřního předpisu zaměstnavatele.

Co je pracovní cesta?

Pracovní cestou zaměstnance se rozumí časový úsek od nástupu zaměstnance na cestu na výkon práce do jiného místa, než je jeho pravidelné pracoviště včetně výkonu práce v tomto místě až do skončení této cesty. Čas trvání pracovní cesty tedy sestává ze tří etap: čas přesunu z místa nástupu na pracovní cestu na místo výkonu práce, čas samotného výkonu práce a čas přesunu z místa výkonu práce do místa skončení pracovní cesty.

Nutnou podmínkou, která musí být splněna pro to, aby šlo o pracovní cestu, je to, že výkon práce se musí uskutečňovat mimo pravidelného pracoviště zaměstnance. Proto je důležité mu věnovat pozornost. Pravidelné pracovní místo je místo písemně dohodnuté se zaměstnancem. Malo by být definované dostatečně určito, tzn. avšak v žádném případě nie ako celá Slovenská republika. Ak nie je pravidelné pracovisko dohodnuté, je ním miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávaných mimo pracovného pomeru.

V pracovnej zmluve možno dohodnúť viac než jedno miesto výkonu práce (obec, organizačná jednotka, alebo inak určené miesto). Miesto pravidelného pracoviska dočasne prideleného zamestnanca na účely pracovných ciest, ktoré vykoná počas dočasného pridelenia je miesto jeho výkonu práce dohodnuté podľa § 58 ods. 5 Zákonníka práce v dohode o dočasnom pridelení alebo v pracovnej zmluve. Na tento účel sa všeobecná úprava týkajúca sa miesta pravidelného pracoviska v 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách nevzťahuje na dočasne prideleného zamestnanca t. j.

Zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne (v cestovnom príkaze) určuje miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty. Zákon o cestovných náhradách nevymedzuje žiadne konkrétne pravidlá pre určenie podmienok pracovnej cesty, určenie podmienok pracovnej cesty je povinnosťou zamestnávateľa. Toto výhradné právo určiť podmienky pracovnej cesty vychádza zo zásady zvýšenej právomoci, ale na druhej strane aj zvýšenej zodpovednosti.

Maximálna doba trvania pracovnej cesty nie je zákonom určená. Jej trvanie je vo všeobecnosti vymedzené na nevyhnutne potrebné obdobie. Pracovná cesta je vždy dlhší časový úsek, ako je čas samotného výkonu práce na pracovnej ceste.

Podmínky pracovní cesty

1. Místo nástupu pracovní cesty: V rámci této podmínky se určuje konkrétne miesto, z ktorého sa pracovná cesta zamestnanca má začať z miestneho (vecného) hľadiska. Určuje sa vo väzbe na dohodnuté miesto pravidelného pracoviska, na charakter úloh, ktoré má zamestnanec na pracovnej ceste splniť, a súčasne aj na oprávnený záujem zamestnanca.
2. Místo výkonu práce: V rámci této podmínky se určují miesta, resp. miesta, kde bude zamestnanec vykonávať prácu na pracovnej ceste; toto miesto môže určiť užšie (napr. konkrétne pracovisko) alebo širšie (napr. obec, organizačná jednotka). Toto miesto musí byť určené jasne, konkrétne a zrozumiteľne, lebo od neho sa odvíjajú v prípade sporov a nedorozumení, pracovných úrazov a pod.
3. Čas trvania pracovní cesty: Zákonom o cestovných náhradách nie je stanovené, že pre určenie začiatku a konca pracovnej cesty je rozhodujúci čas odchodu, resp. príchodu dopravného prostriedku. Do času trvania pracovnej cesty sa teda započítava čas od miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce na pracovnej ceste, čas výkonu práce a čas do príchodu do miesta ukončenia pracovnej cesty. Celkový čas trvania pracovnej cesty nemusí byť totožný s pracovným časom zamestnanca; čas trvania pracovnej cesty môže byť dlhší ako pracovný čas zamestnanca.
4. Způsob dopravy: V rámci této podmínky se určuje spôsob a druh dopravy - dopravného prostriedku, ktorý bude zamestnanec používať počas celej doby trvania pracovnej cesty; z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ je povinný určiť spôsob dopravy nielen z miesta nástupu do miesta konania pracovnej cesty a z miesta konania do miesta skončenia pracovnej cesty, ale aj spôsob a druh dopravy v mieste konania pracovnej cesty.
5. Místo skončení pracovní cesty: Pracovná cesta môže skončiť napr. v mieste pravidelného pracoviska (ak pracovná cesta má byť z časového hľadiska skončená v rámci pracovného času zamestnanca), v mieste bydliska zamestnanca (ak pracovná cesta má byť z časového hľadiska skončená mimo pracovného času zamestnanca) alebo v akomkoľvek inom mieste.
6. Další podmínky pracovní cesty: Zamestnávateľ môže pri vyslaní zamestnanca na pracovnú cestu určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty; pre prax sa tým myslí vymedzenie ďalších rôznych okolností spojených so samotnou realizáciou pracovnej cesty.
7. Prerušení pracovní cesty: § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách v znení zákona umožňuje prerušiť pracovnú cestu z dôvodov na strane zamestnanca, a to na základe dohody zamestnávateľa a zamestnanca pri určovaní podmienok pracovnej cesty podľa § 3 ods.

V praxi sa realizuje vyslanie na pracovnú cestu a určenie jej podmienok formou rôznych tlačív, napr. tlačivo „Cestovný príkaz“ alebo „Vyslanie na pracovnú cestu“. Zákon o cestovných náhradách žiadne tlačivo neustanovil pre zamestnávateľa ako záväzné tlačivo.

Dočasne prideleného zamestnanca môže podľa § 57 ods. 4 Zákonníka práce vyslať na pracovnú cestu aj užívateľský zamestnávateľ.

Kdo má nárok na cestovní náhrady?

• zamestnávateľa a odborovej organizácie, t. j. ich poskytovanie závisí od rozhodnutia zamestnávateľa (napr.
• fyzické osoby činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov - IX.
• osoby, o ktorých to ustanovuje priamo zákon o cestovných náhradách (napr. zahraniční zamestnanci, ktorí vykonávajú pracovné cesty u slovenského zamestnávateľa na základe dohody o vzájomnej výmen zamestnancov - § 17, rodinným príslušníkom zamestnanca, ktorý má podľa pracovnej zmluvy výkon práce v zahraničí - IV.
• osoby, o ktorých to ustanovuje osobitný predpis (napr. osoby, ktoré plnia pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy a nie sú k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak poskytovanie cestovných náhrad je dohodnuté (napr.
• osoba, ktorá je vymenovaná alebo zvolená do orgánov právnickej osoby a nie je k nej v pracovnoprávnom vzťahu, ak jej nie sú poskytované náhrady podľa osobitného zákona (napr. konateľ s. r.
• osoba, ktorá plní pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy a nie je k nej v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak je to s ňou dohodnuté (napr.
• iná osoba, o ktorej to ustanovuje zákon o cestovných náhradách alebo osobitný zákon (napr.

Druhy cestovních náhrad

Na čo všetko má v cestovných náhradách zamestnanec nárok a v akej výške ich jednotlivé zložky je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi?

• Stravné
• Preukázané cestovné výdavky
• Preukázané výdavky na ubytovanie
• Preukázané potrebné vedľajšie výdavky

Spomínané štyri preukazované zložky cestovných náhrad môže zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť aj vtedy, ak mu výdavky na ne zamestnanec nepreukáže. Vyplýva to z § 4 ods. 2 a 35 ods. 1 zákona o cestovných náhradách.

Nárokové cestovné náhrady sú náhrady, ktoré je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť. Nenárokové cestovné náhrady nie je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi.

Stravné

Stravné je jediná zložka cestovných náhrad, ktorej suma je presne určená predpismi a jej výška sa teda nepreukazuje. Stravné, na ktoré má zamestnanec na tuzemskej pracovnej ceste nárok bez preukazovania, určuje opatrenie ministerstva práce. Nárok na stravné má teda zamestnanec len vtedy, ak jeho pracovná cesta trvala aspoň 5 hodín.

Výška stravného pre časové pásmo:

• 5 - 12 hodín prislúcha náhrada 5,10 €
• 12 - 18 hodín prislúcha náhrada 7,60 €
• nad 18 hodín prislúcha náhrada 11,60 €.

Ak má zamestnanec na pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné neposkytuje. K znižovaniu stravného podľa uvedených pravidiel však nedochádza v prípade, že zamestnanec toto bezplatne zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky nemohol využiť z dôvodov, ktoré sám nezavinil (napr.

Cestovné výdavky

Ide o výdavky zamestnanca, ktoré vynaložil v súvislosti pracovnou cestou a svojim fyzickým presunom z miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce a odtiaľ do miesta skončenia pracovnej cesty. Cestovné výdavky sa najčastejšie preukazujú cestovnými lístkami na autobus, vlak, lietadlo, dokladom o úhrade za taxislužbu.

Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom písomne dohodnúť, že pri pracovnej ceste použije tzv. súkromné motorové vozidlo, autobus, MHD, vlak, loď alebo lietadlo. Tento spôsob cestovania počas pracovnej cesty však podlieha písomnej dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

Zamestnancovi patrí pri použití súkromného vozidla:

• základnú náhradu za každý aj začatý 1 km jazdy, tzv. 0,193 €/km cesty.
• Náhrada za spotrebované pohonné látky patrí zamestnancovi v sume zodpovedajúcej súčinu jednotkovej ceny pohonnej látky a spotreby pohonných látok za každý aj začatý kilometer jazdy.

Základná náhrada za každý aj začatý 1 km jazdy sa určuje opatrením ministerstva práce (v priebehu roka sa môže zmeniť). Momentálne je pre jednostopové vozidlá a trojkolky 0,075 eura/km a pre osobné cestné motorové vozidlá 0,265 eura/km (pri použití prívesu sa zvyšuje o 15 %).

Zákon o cestovných náhradách v § 36 ods. 5 definuje, ako má zamestnanec preukazovať jednotkovú cenu pohonnej látky. Jednotkovú cenu pohonnej látky preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť s pracovnou cestou. Ak je pohonnou látkou elektrická energia, za doklad o kúpe sa považuje aj doklad, z ktorého možno odvodiť jednotkovú sadzbu za elektrickú energiu pre domácnosť, v ktorej zamestnanec vozidlo nabíjal. V prípade viacerých dokladov sa môže použiť aritmetický priemer.

Alternatívne sa zamestnávateľ môže so zamestnancom písomne dohodnúť na poskytnutí celkovej náhrady za použitie cestného motorového vozidla v sume zodpovedajúcej cene cestovného lístka pravidelnej verejnej dopravy.

Výdavky na ubytovanie

V prípade, že si pracovná cesta vyžaduje ubytovanie a zamestnávateľ ho zamestnancovi nezabezpečil, uhrádza ho zamestnanec a následne má nárok na jeho preplatenie. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. d)] vreckové v eurách alebo v cudzej mene vo výške do 40 % stravného ustanoveného podľa § 13 ods. 4 a 5.

Vedľajšie výdavky

Zamestnanec má od zamestnávateľa nárok aj na preplatenie bližšie nešpecifikovaných výdavkov, ktoré mu v súvislosti s pracovnou cestou vznikli. Podľa jej povahy môžu mať rôznu podobu, napr. Preukázané cestovné výdavky za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta trvalého alebo prechodného pobytu alebo vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na Slovensku, ak pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň.

Vyúčtovanie cestovných náhrad

Po skončení pracovnej cesty má zamestnanec desať pracovných dní na to, aby zamestnávateľovi predložil písomné doklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad. Následne po ich predložení má zamestnávateľ desať pracovných dní na vyúčtovanie pracovnej cesty a vyplatenie cestovných náhrad zamestnancovi.

Spracovanie dokladov spojených s pracovnou cestou sa spracujú do cestovného príkazu, resp. vynaložených výdavkov do vyúčtovania pracovnej cesty. Zamestnávateľ musí vyúčtovať cestovné náhrady spojené s pracovnou cestou alebo poskytnuté zálohy, a následne ich vyplatiť v najbližšom výplatnom termíne po predložení písomných dokladov (ak nie je dohodnutá dlhšia doba napr. kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady). Vyúčtovanie cestovných náhrad je väčšinou doplatok zamestnancovi za cestovné náhrady (ak nebol poskytnutý preddavok, alebo v nižšej výške, než sú náhrady).